V dnešnej dobe žijeme až príliš rýchlo. Často sa stáva, že prežívame a zabúdame sa zastaviť. Nevychutnávame si silu prítomného okamihu a život naberá „fast food“ rozmer. Nedávno som prežila jeden z najkúzelnejších víkendov za posledné obdobie. Náhodou som objavila VHS-ku zo svojho detstva a uvedomila som si, že ľudia by mali na detstvo nie len spomínať, ale kus dieťaťa uchovať aj sami v sebe. Spomenula som si na jednu štúdiu o tom, že veľmi vysoké percento ľudí (najmä mužov) vo Veľkej Británii sa snaží uchovať si tzv. „Syndróm Petra Pana“.
„Čo je syndróm Petra Pana“
Syndrómom Petra Pana trpia prevažne muži. Jedná sa o muža bez schopnosti dospelého fungovania. Odmieta dospieť a často sa chová detinsky, občas až doslova ako dieťa. Jeho správanie sa samozrejme odzrkadľuje aj v jeho živote. Či už sú to priateľské alebo partnerské vzťahy. Toto „dospelé dieťa“ odmieta prevziať zodpovednosť za svoj život.
Je syndróm Petra Pana zrkadlom našej doby? Alebo jednoducho máme strach zo zodpovednosti? V psychologickej štúdií, ktorú som nedávno čítala sa píše, že „Syndróm Petra Pna“ sa čoraz viac rozširuje vo Veľkej Británii a podľa zmieňovaného prieskumu sa číslo z roka na rok zvyšuje. Sporadicky sa táto diagnóza dokonca objavuje aj u žien.
Zabíja doba detstvo v nás?
Nedávno sa mi do rúk dostali fotky z detstva. Moje detstvo bude do konca života zosobňovať historka o tom, ako som chcela pomôcť starkej v záhrade. Okopávala záhradku a ja som sa rozhodla, že jej idem „pomôcť“. Zobrala som si vedierko a pustila som sa do práce. Všetky tulipány som poctivo pripravila o ich hlavičky. So svojím vedierkom som sa šla samozrejme pochváliť. Dodnes sa doma táto historka považuje za všeobecne vtipnú. Vlaste aj je…
V priebehu čítania článku o „Syndróme Petra Pana“ mi napadlo, že doba nám „umožňuje“ akosi rýchlo dospieť. Uvedomila som si, že by bolo vlastne celkom fajn vrátiť sa do čias, keď otrhať hlavičky z tulipánov bolo úplne v poriadku. Mať vedľa seba nedospelého muža je síce poriadna otrava, ale mať vedľa seba muža vedieť, že je v ňom kúsok hravého chlapca je ako výhra v tipovacej súťaži. Uvedomila som si ako, nás doba tlačí do určitého správania. Núti nás v očiach okolia byť cool. Na sociálnu sieť sa musí zdieľať len to pekné. Lebo ak tam dáš, že máš depresie alebo anorexiu ľudia sa na Teba budú dívať cez prsty. Sama som od okolia počúvala, že nemám spomínať na sociálnej sieti svoje starosti. Ale prečo? K detstvu patrí nie len hravosť, ale aj slzy.
Preto sa, čo najviac hravosti snažím v sebe zachovať. Občas je pre niekoho moje správanie nepochopiteľné, ale ja si to užívam. Užívam si ten pocit ak sa z niečoho teším tak, že pri tom kričím od radosti. Nemám problém byť úplne mimo z plyšového jednorožca. Lebo ja ich proste milujem! Niekedy by som jednorožec najradšej bola ja sama :).
Len sa Vám snažím naznačiť, že si človek potrebuje v sebe udržať detskosť, hravosť a „Syndróm Petra Pana“ si prispôsobiť sebe. Byť dieťaťom občas nie je na zahodenie. Svet by bol možno pre nás jednoduchší a všetky starosti by boli oveľa jednoduchšie.
Dúfam, že mnoho z Vás nezabúda na časy detstva. Je to totiž obdobie bez starostí, keď je najlepšou vlastnosťou naša hravosť. Netrápia nás zbytočnosti, neporovnávame sa a nesúdime okolie.
Detstvu zdar! 🙂
No Comments