„Jedna zástavka spôsobí, že zvädneš…“

Určite ste si uvedomili, že hlavná „pointa“ môjho webu je šíriť myšlienku o plnení vašich snov. Myslím si, že sme tu príliš krátko na to aby sme trpeli „syndrómom zvädnutej kvetiny.“ Moje klasické ráno je jedno veľké klišé. Snažím sa pomaly zobudiť a keď som už trochu pri zmysloch, prejdem si sociálne siete. Facebook nejako neriešim, skôr vždy „čeknem“ Instagram. V jednu noc som si povedala, že na tejto sociálnej sieti chcem mať len inšpiratívne veci/osobnosti. Nič čo by ma demotivovalo a rozrušovalo. Jednoducho mať svoje „sociálne bezpečné miesto.“ Dnes ráno som narazila presne na citát v tomto zmysle…

Celý deň som ho nejak nedokázala dostať z hlavy. Vlastne som si po prečítaní uvedomila jeho silu/pravdivosť. Už v predchádzajúcom poste som vám písala, že každý z nás má v živote svoje ciele. Denne sa snažíme naše ciele dosiahnuť. Robiť malé kroky a posúvať sa vpred.

Občas máme pocit, že stojíme na jednom mieste ale práve malé kroky „utvárajú naše veľké sny.“ Niekedy sa stane, že nie sme súčasť „ideálneho scenára.“ Proste sa zasekneme. Potrebujeme postrčiť vpred. Lenže nech sa snažíme, sebe-viac stále sa nedokážeme odraziť od dna.

Fakt, že sa zasekneme na jednom mieste spôsobuje, že uvädneme ako kvetina. Postupne začneme strácať život až do momentu keď nás ten stav úplne pohltí. Stačí pokiaľ sa ocitneme v „nesprávnom prostredí“ ktoré nás ťahá k zemi. Začneme sami seba spochybňovať, pretože človek má tendenciu veriť okoliu viac než sebe – vädne.

Snažím sa vám naznačiť, že pokiaľ kúpite 20 fialiek v rovnakej farbe tak nebudú rovnaké. Je úplne jedno, že budú stáť na rovnakej parapete a budete sa o ne starať úplne rovnako. Každá je jedinečná individualita a preto aj progres sa bude odohrávať u každej úplne inak. Potrebujeme sa posúvať vpred nie len v živote, ale aj v práci a myslení (vnímaní sveta). Vlastne sa formujeme denne každú sekundu. Potrebujeme ale podporné prostriedky (svetlo, vodu a hnojivo…).

Sama má pocit, že už dlho zotrvávam v jednej stanici. Ale je to správne? Možno z niekoho pohľadu jedna stanica = pocit istoty. Ale znamená pocit istoty aj posun?

Kam nás pocit istoty smeruje?

A nie je lepšia voľba kvetinu premiestniť na iné miesto, než ju nechať úplne uvädnúť?

Nech sa stále vyvíjate…

Kristen.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj!