Po načerpaní Pražskej atmosféry Vianoc som sa rozhodla, že balím veci a odchádzam resetovať hlavu na Slovensko. Potrebujem zistiť, čo vlastne od života chcem. V tomto čase spoznávam zaujímavého človeka, volajme ho Kája. Tento týpek sa snaží pomôcť nájsť mi prácu. A to aj napriek tomu, že sme sa osobne nestretli. Prechádza si rovnako, ako ja ťažším obdobím v živote a snažíme sa vzájomne podporiť. Áno dá sa byť, na jednej vlne bez toho, aby ste niekoho poznali 10 rokov. Tento človek mi potvrdí, že ľudia so srdcom ešte existujú.
Foto: Romana Fabová
Keďže moja peňaženka zíva prázdnotou rozhodla som sa, že tento rok na Vianoce do každej domácnosti kúpim jednu, tradičnú drevenú ozdobu na trhu. Pekné a symbolické. Dnes ma už čaká len balenie kufra a cesta domov. Pokiaľ to situácia dovolí, chcem na Slovensku zostať najmenej 14 dní. Pred odchodom si len zbalím kufre. Beriem si len pár vecí nakoľko som v tomto roku bola vegánka, tak aj nejaké Vianočné pečivo. Pre problémy s chrbticou, dosť nechcene beriem kufor na kolieskach a teším sa, že konečne budem doma. Kufor beriem relatívne prázdny. Viem, že späť pôjdem nabalená.
Pamätám si, že som bola v ten deň maximálne vyčerpaná. Na cestu som si kúpila vodu, jedlo a čítanie, ale zaspala som asi tak po polhodine. Po prebudení ma prepadla úzkosť. Tieto stavy som mala cez maturitu a ešte počas svojho prvého vážnejšieho vzťahu. Občas sa mi vracajú pokiaľ mám dlhodobo stresovú situáciu. Preto sa snažím v prípade dlhodobého stresu pravidelne oddychovať.
V autobuse som začala premýšľať, čo bude za pár týždňov. Absolvovala som niekoľko pohovorov, ale nevedela som či nejakú z pozícií získam. Nedokázala som sa zmieriť s predstavou, že nepôjdem do svojej predchádzajúcej práce. Denne mi chýbali moji priatelia, smiech a pocit, že som s nimi bola sama sebou. Chýbalo mi niekoľkokrát do týždňa cvičenie a klasické veci ako to, že som šla do svojej obľúbenej Lucerny na film. Pre niekoho sú to možno hlúposti, ale pre mňa to boli veci/ľudia, ktoré ma dobíjali energiou.
Na niektoré veci proste potrebujeme čas. Potrebujeme ich analyzovať, hovoriť o nich a plakať pre ne. Lebo cítime stratu. Lebo vieme, že odišla časť z nás. Tento rok, by som Vianoce najradšej zrušila. Cítim, že potrebujem urobiť tlstú čiaru. Časť zo mňa odišla. Pomedzi sviatky sa mi Kája ešte viac dostáva pod kožu. Často si píšeme a vzájomne sa podporujeme. Dohodneme si definitívne stretnutie, a to ešte v tomto čase netuším, že z neho bude môj najlepší priateľ. A to aj napriek tomu, že v jednom meste budeme len chvíľu. Škoda, že nie a som veštica kedy som vedela, že v mojom živote a už „tam hore“ programuje poriadny reset.
Foto: Romana Fabová
Cez Vianoce počúvam dokola tú istú pieseň. Prečo si nedáš koláče? Odkiaľ berieš bielkoviny? To neješ ani vajíčka?
Uff…
Trochu to vyžehlia moje Vianočné koláče a opäť to rozdúcha vegánska vianočka, ktorá je skôr vražedná zbraň než jedlo. Do rána zostala ako kus kameňa. Dodnes neviem prečo. Možno sa do nej premietli všetky moje pocity.
Štedrý deň som vždy dosť citovo prežívala. Tento rok, by som ho najradšej prespala alebo strávila s nosom v knižke. Pripravím si večeru a najviac sa teším na kapustnicu od tety. Trochu sa primaľujem. Už v tom čase mám podozrivo málo energie a veľmi často si dávam poobedňajší „šlofík.“ Po dobrom jedle si všetci rozbaľujeme darčeky. Dostane ma melanchólia, lebo som tento rok mala veľké plány. Večer trávime pri Popoluške a ja sedím pri stromčeku na koberci, keď tu zrazu…
No Comments