„Jedna zástavka spôsobí, že zvädneš…“

Určite ste si uvedomili, že hlavná „pointa“ môjho webu je šíriť myšlienku o plnení vašich snov. Myslím si, že sme tu príliš krátko na to aby sme trpeli „syndrómom zvädnutej kvetiny.“ Moje klasické ráno je jedno veľké klišé. Snažím sa pomaly zobudiť a keď som už trochu pri zmysloch, prejdem si sociálne siete. Facebook nejako neriešim, skôr vždy „čeknem“ Instagram. V jednu noc som si povedala, že na tejto sociálnej sieti chcem mať len inšpiratívne veci/osobnosti. Nič čo by ma demotivovalo a rozrušovalo. Jednoducho mať svoje „sociálne bezpečné miesto.“ Dnes ráno som narazila presne na citát v tomto zmysle…

Celý deň som ho nejak nedokázala dostať z hlavy. Vlastne som si po prečítaní uvedomila jeho silu/pravdivosť. Už v predchádzajúcom poste som vám písala, že každý z nás má v živote svoje ciele. Denne sa snažíme naše ciele dosiahnuť. Robiť malé kroky a posúvať sa vpred.

Občas máme pocit, že stojíme na jednom mieste ale práve malé kroky „utvárajú naše veľké sny.“ Niekedy sa stane, že nie sme súčasť „ideálneho scenára.“ Proste sa zasekneme. Potrebujeme postrčiť vpred. Lenže nech sa snažíme, sebe-viac stále sa nedokážeme odraziť od dna.

Fakt, že sa zasekneme na jednom mieste spôsobuje, že uvädneme ako kvetina. Postupne začneme strácať život až do momentu keď nás ten stav úplne pohltí. Stačí pokiaľ sa ocitneme v „nesprávnom prostredí“ ktoré nás ťahá k zemi. Začneme sami seba spochybňovať, pretože človek má tendenciu veriť okoliu viac než sebe – vädne.

Snažím sa vám naznačiť, že pokiaľ kúpite 20 fialiek v rovnakej farbe tak nebudú rovnaké. Je úplne jedno, že budú stáť na rovnakej parapete a budete sa o ne starať úplne rovnako. Každá je jedinečná individualita a preto aj progres sa bude odohrávať u každej úplne inak. Potrebujeme sa posúvať vpred nie len v živote, ale aj v práci a myslení (vnímaní sveta). Vlastne sa formujeme denne každú sekundu. Potrebujeme ale podporné prostriedky (svetlo, vodu a hnojivo…).

Sama má pocit, že už dlho zotrvávam v jednej stanici. Ale je to správne? Možno z niekoho pohľadu jedna stanica = pocit istoty. Ale znamená pocit istoty aj posun?

Kam nás pocit istoty smeruje?

A nie je lepšia voľba kvetinu premiestniť na iné miesto, než ju nechať úplne uvädnúť?

Nech sa stále vyvíjate…

Kristen.

„Veriť svojim príbehom…“

Mám veľa snov. Niektoré sú „verejne známe“ a niektoré sú len súčasť mojich tajomstiev. Možno by vás prekvapilo, že sa jedná o tie najjednoduchšie veci na svete. A práve tie jednoduché veci nemám potrebu vykričať do sveta. Sú to moje tajné komnaty. Moje „esá v rukáve“ ktoré vytiahnem ako prekvapenie. Občas mám pocit, že tie moje príbehy sú totálne šialenstvo. Potom si uvedomím, že jeden príbeh práve čítate. Na mieste ktoré sa mne (a mojím Anjelom) podarilo vytvoriť. Vtedy si uvedomím, že veriť svojim príbehom má zmysel.

Možno párkrát spadnete, možno sa vám budú smiať a tvrdiť, že je to naivné. Ale vy, ste súčasť toho príbehu. Ste hlavná STAR a autor svojej osobnej knihy. Preto si ju napíšte podľa seba. Je to ako celý život nosiť cudzie šaty a parfém. Splnia síce svoj účel, ale stále to nebudete vy. Nebude z nich cítiť vašu skutočnú osobnosť. Mnoho ľudí si zvolí svoje povolanie, lebo sa jedná o tradíciu v rodine. Zabudnú však položiť otázku sebe.

Pozabudnú na ten pocit radosti keď robia niečo čo ich naozaj napĺňa. Preto som si vytvorila toto miesto. Je to „mostík“ k môjmu skutočnému ja. Cestička ktorá ma privedie k mojim snom o knihách, filmoch a smiechu. K pocitu, že konečne všetko dáva zmysel. Pretože verte, že nič viac nie je v živote podstatné. Je to pocit pokoja, vyrovnanosti a vlastnej identity. Pocit, že to čo robíte má zmysel.

Nikdy to nebude ako vo filme veľkej produkcie. Neexistujú len šťastné okamihy. Ale najdôležitejší je krok číslo jedna. Viete čo nám najčastejšie bráni? Strach. Je to tak jednoduché slovo/pocit. Ale dokáže nás zabrzdiť. Nie na minúty či hodiny. Často aj na celé roky. Zrazu si po dlhom čase uvedomíme, že žijeme „dejovú linku niekoho iného“. Ale má to zmysel? Odpoveď je jednoduchá a jednoznačná.

Preto nezabudnite na svoj príbeh. Nežite na príbehy ostatných. Nemá to totiž zmysel a nič to nevypovedá o vašom vlastnom príbehu. Občas scenár treba preškrtať, či niektoré postavy vyškrtnúť. Nebude to ľahké. Ale na samom konci bude ten príbeh iba Váš…

S láskou Kristen.

„Poďakovanie“

Ahojte priatelia,

Nechce sa mi veriť, že nastal ten čas. V dobe keď píšem tieto riadky, som asi úplne na prášky. Je potrebné dotiahnuť ešte pár vecí a ako sa hovorí „všetko doladiť“. Zároveň sa u mňa dostavuje postupná úľava spojená s  pocitom radosti. Konečne sa môžem vrátiť na staré koľaje. Po veľkej pauze, súčasťou ktorej boli pády aj vysoké vzlety. Ak mám pravdu povedať, denne mi písanie chýbalo, ale stále mám prácu v ktorej je pre mňa ťažké nájsť priestor na svoje myšlienky, aj keď som za ňu  veľmi vďačná o obklopujú ma super ľudia :).

V  uplynulom roku som riešila veci ktoré  ma zaťažovali viac než som dokázala umiesť. Aj napriek tomuto všetkému, som zažila krásne momenty na ktoré veľmi rada spomínam a mnoho z nich súviselo, aj s blogom. Mnohokrát  to však boli aj slzy a veľké nervy. Chcela som písať ale stránka stále nebola, riešila som prepis domény, nevedela som kde a ako vybrať šablónu a pracovať s WordPress. Práve tento moment mi priniesol do života Janku, spolu s jej manželom. Ona ma dotlačila čím skôr šablónu vybrať a prežila so mnou úvodné nervy. Vlastne som celému projektu vďačná za naše priateľstvo.

Ďalší človek vďaka ktorému je „Kristen Diary“ na svete je Ladislav. Ono sa občas stane, že uprostred Prahy stretnete Slováka. Čuduj sa svete, niekoho kto Vám chce len tak nezištne pomôcť. Vlastne som sa dosť divila, že v dnešnej dobe ešte existuje niekto, kto neočakáva protislužbu. S Tebou išlo o jedno veľké školenie a uvedomila som si, že ma začína veľmi zaujímať marketing. Veľmi Ti ďakujem za pomoc a motiváciu:).

Vidíte to krásne logo? Možno sa Vám zdá, že je až príliš obyčajné. Ale posledné mesiace som si prešla veľkou zmenu. Hlavne čo sa týka vnútorného sveta a ľudí okolo seba. Uvedomila som si, že pokiaľ ma niečo zraňuje nemusím sa tomu vystavovať. Vždy som sa snažila byť taká ako to chcelo moje okolie, ale zabudla som na niekoho dôležitého – SEBA. Na konci svojho príbehu chcem skonštatovať, že som žila naplno. Dnes, ma stretnete iba v bielej a čiernej. Preto ani logo nie je príliš prekombinované. Je zvláštne, že ho tvoril človek, ktorého som nikdy nestretla a dokonale odhadol moju predstavu. Urobil aj krásne vizitky, ktoré Vám ukážem už čoskoro. David, patrí Ti veľké ďakujem. Dodal si „Kristen Diary“ skutočnú identitu. Radim, keby nebolo teba (môj najlepší kolega) nemala by som zasa skvelého grafika. A nakoniec Mišička ktorá je asi moje najväčšie PR zdarma. 

Okrem krásneho loga vidíte na webe, aj nádherné fotky. Tie nafotila moja úžasná sesternica Romana Fabová. Ďakujem za trpezlivosť a Tvoju kreativitu. Ak chcete vidieť krásne fotografie, sledujte instagram @romulllus.

Inšpirácia sa hľadá ťažko ale vždy je tu niekto o koho sa môžete oprieť. Pre mňa je oporou Jirka Mádl. Neobyčajne skvelá osobnosť s veľkým srdcom, ktorá píše krásne príbehy a vždy ma dokáže rozosmiať.  Nie je v tom nič viac než, obyčajné „cink“. Ten pocit keď niekoho stretnete a cítite, že veci ktoré robí idú priamo zo srdca.

Jirko, bez Teba by som nenabrala odvahu ísť do môjho vysneného mesta. Vrátila som sa k písaniu a je to z veľkej časti Tvoja zásluha. Vždy sa budem tešiť z Tvojich úspechov. Budem stáť po tvojom boku pretože si pre mňa ako veľký brat ktorého som nikdy nemala. Nedávno si mi napísal: „…Všechno zvládneš…“ a ja som sa ocitla v dosť ťažkej situácií. Spomenula som si na posledné objatie od Teba a slová ktoré mi dodali odvahu. Jednoducho ďakujem, že si…  P.S. Nezabudni, že si spolu ešte musíme zahrať vo filme (než budem mať 30).

V neposlednom rade chcem poďakovať mojej rodine. Mám najlepšiu starkústarkého na svete. Vždy ste sa mi postarali o krásne prázdniny, plné zážitkov a prírody. V Banskej Štiavnici mám ozajstný domov. Práve tam,  je druhá polovica môjho večne zamilovaného srdca.   

Ďakujem mojej mame a jej sestrám za to, že som vlastne mala sestry. Tá veta je fakt hrozná :). Hlavne priateľom čo ma sprevádzajú už dlhé roky a nesnažia sa ma zmeniť. Jardovi, vďaka Tebe som objavila cvičenie a prežila  jednu peknú kapitolu života. Ďakujem! 😉

Matúš, ďakujem za Tvoje dlhoročné priateľstvo. Tvoj návrat do môjho života asi proste mal nastať.

Mojej skvelej kamarátke (a zároveň trénerke) LadeMarcelovi za oporu. Nakoniec moje tri, dôležité ženy. Petra, Darina a Zuzka. Vďaka za Vaše priateľstvo. Zuzi, ty si jedna z mála čo ma chápe a neposudzuje.

Za poskytnuté priestory na fotografie srdečne ďakujem antikvariátu Antikvariatik v Banskej Štiavnici. Make-up a vlasy Slavka Osvaldová a Romana Fabová

P.S. Pokiaľ som na niekoho zabudla vedzte, že na toho človeka myslím. V tento momente si užívam oddych v podobe kina, prechádzky alebo možno len tak sledujem plody našej spoločnej práce. Pretože VY všetci ste súčasťou môjho príbehu…

 

S láskou a vďakou Vaša Kristen ♥.